Počasie

<<
>>
dnes, pondelok 21. 8. 2017
14 °C 8 °C
slabý dážď, severný vánok
vietorS, 1.31m/s
tlak944.81hPa
vlhkosť95%
zrážky0.94mm

Kalendár akcií

Stravovacie služby

.

.

Navigácia

Obsah

Osídlenie

Občina Revúca z r. 1233

Roku 1233 kráľ Ondrej II. daroval Hudkovi, ktorý mu verne slúžil od detstva, pole v rozsahu 3 popluží, vyčlenené z kráľovského majetku Revúca. Išlo o roľnícky využívaný majetok. Z toho vyplýva, že na kráľovskom majetku už pred rokom 1233 bolo sídlisko, ktorého obyvatelia dovtedy obrábali aj spomínané pole. Po Hudkovi zdedil onen majetok príbuzný Miloslav a jeho synovia Ladisalv a Dominik. Im v roku 1271 kráľ Štefan V. ponechal vlastníctvo revúckeho majetku. Roku 1274 podarilo sa im zväčšiť rozsah majetku o les ležiaci západne od riečky Revúca. Užívanie lesa (drevo na domy a palivo, pastva pre dobytok) im povolil kráľ Ladislav IV. Je pravdepodobné, že zemianski vlastníci revúckeho majetku tu mali vlastné obydlia, čím vznikla zemianska osada Revúca. Názov dostala podľa staršieho názvu územia, ktorý bol prevzatý z názvu potoka Revúca. Názov potoka zachytil jeho charakteristický hrmot, rev, najmä v hornej, sklanatej a prudkej časti alebo v čase rozvodnenia. V roku 1288 Ladislav, Dominik a ich synovia predali revúcky majetok Ivčovi (Ivche) a Ďurkovi (Gurke) za 40 hrivien striebra (asi 9 kg). Predaj potvrdil turčiansky prepošt. V listine sa uvádza, že predávaný majetok ležal v susedstve majetku Gočal a majetku synov Bočka. Noví vlastníci sa v prvých desaťročiach 14.storočia stretli so značnými prekážkami pre držbe a užívaní tohoto majetku. Súviseli s usadením sa Nemcov v susediacom Ružomberku, ktorý postavili v susedstve tohoto majetku. V roku 1325 župan Donč dal zemanom za ich revúcky majetok Vyšný Kubín. Výmena sa však úplne neuskutočnila, lebo ešte roku 1339 prebiehal spor medzi županom Dončom a zemanom Meškom s príbuznými o revúcky majetok, ležiaci po oboch brehoch potoka Revúca. Napokon kráľ Ľudovít I. v r. 1355 potvrdil výmenu revúckeho majetku za vyšnokubínsky, čím sa revúcky majetok aj právne definitívne dostal do vlastníctva kráľa, ktorý ho mohol opäť darovať.Napriek uvedeným poznatkom o zemianskej časti revúckeho majetku nemožno presnejšie zistiť jeho polohu v doline potoka Revúca. Niet pochýb, že ležal v dolnej, prípadne strednej časti Revúckej doliny. Na tomto majetku jestvovala predpokladaná zemianska osada v čase po roku 1233 do 2.-3. desaťročia 14. storočia. V dolnej časti Revúckej doliny nepochybne jestvovala dedina už pred 13. storočím. 1O jej trvaní v 13. storočí sú iba nepriame správy a dôkazy. Keď v roku 1233  Ondrej II. daroval Hudkovi 3 poplužia revúckeho poľa na ďaľšie roľnícke využívanie, bolo toto pole vyčlenené z chotára staršej dediny, ktorou mohla byť iba Revúca. Keď v 3. tretine 13. storočia postavili kostol Všechsvätých mimo sídliska, v poli medzi dedinami, už predtým museli jestvovať východne i západne od neho dediny, lebo kostol mal byť spoločný pre ich obyvateľov. Najbližšou východne ležiacou dedinou bola dokázateľne Liptovská Štiavnica, najbližšou západne ležiacou mohla byť iba Revúca. Situovanie kostola západne od Štiavnice za predpokladu nejestvovania Revúcej by bolo prakticky nevhodné a z vtedajšieho hľadiska nepochopiteľné. Napokon pri kostole Všechsvätých ani neskôr nevzniklo sídlisko. Vznik blízkej Ludrovej s ním nemá nijakú súvislosť. Revúca jestvovala teda už pred 13. storočím a vtedy bola najzápadnejšou dedinou v Liptovskej kotline. Prechádzala ňou krajinská cesta vedúca od Zvolena a Banskej Bystrice cez Šturec a údolie Revúcej do údolia Váhu. Najstaršia správa o úseku cesty v Revúcej je z roku 1340, ale tadiaľ viedla oddávna. Revúca v 13. storočí zostala kráľovským majetkom, pravda okrem časti poľa, ktoré Ondrej II. daroval v roku 1233 Hudkovi. Rybačka v Revúcej bola vyhradená pre uhorských kráľov. Výslovne sa to zdôrazňuje v listine kráľa Bela IV. z roku 1265 o povinnostiach a právach poddaných žijúcich v kráľovských majetkoch v Liptove. Kráľovské majetky v Liptove spravoval začiatkom 14. storočia župan Donč. Nepochybne s jeho súhlasom, prípadne z jeho iniciatívy usadili sa pred rokom 1318 v susedstve Revúcej, západne od ústia potoka Revúca do Váhu, nemecké rodiny, pravdepodobne zo Spiša, príp. z Hýb alebo z Ľupče. Z ich iniciatívy vznikol Ružomberok. Donč ružomberským hosťom poskytol roku 1318 základné mestské práva, ale aj územný majetok, ktorého rozsah nemožno zistiť. Keď však kráľ Karol Robert roku 1340 rozšíril práva Ružomberka, stanovil aj rozsah ružomberského chotára. Ten zabral aj celú dolinu Revúcej, teda ja majetok dediny Revúca. Zmena feudálneho pána mala pre Revúcu osudový význam. Tamojší obyvatelia sa postupne presťahovali k nemeckému sídlisku Ružomberka, prípadne sa odsťahovali. Dedina Revúca v 2.-3. desaťročí 14. storočia zanikla. Presnú polohu Revúcej nemožno zistiť. Isté je, že ležala v dolnej časti Revúckej doliny. Určitým predpokladom bolo kedysi i stotožnenie dediny Revúca s časťou Ružomberka, predmestím zvaným Podhora, ktoré vybudovali slovenskí prisťahovalci z okolitých dedín, ale tento predpoklad oslabuje aj nevysvetliteľná skutočnosť zmeny starobylého názvu Revúca za nový - Podhora (Submonte). Nižná, Stredná a Vyšná Revúca vznikli až v 17.storočí v strednej časti doliny Revúcej. Revúca (Zborník Liptov 9., 1987, str.65-67) 

História od r. 1233 po osemdesiate roky 20. Storočia Najstaršia správa o slovanskej občine s názvom Revúca sa viaže k menu uhorského kráľa Ondreja II., ktorý roku 1233 daroval Hudkovi tri poplužia zeme (Terra Reucha) pri ústí riečky, ktorá sa už o storočie neskôr vo výsadnej listine mesta Ružomberka spomína pod názvom Reuce (lat.). Časťou jej dolného toku prechádzala hranica mestského katastru. V listine však nie sú zmienky o osade na území dnešných Liptovských Revúc a jej obyvateľoch, hoci je isté, že v okolí nálezísk meďnatých rúd na Starých horách a v Španej doline vytvárali sa menšie či väčšie sídla obývané haviarmi a uhliarmi. Občina s názvom Revúca zanikla v r. 1355. Až v 15. storočí sa objavujú aj zmienky o priestore dnešných L. Revúc, kde sa v 2. polovici 13.storočia dolovala medená ruda. Osada, sa v listine tohto obdobia objavuje v nemeckom znení Rebute a bola známa hutami na spracovanie medi vyťaženej v Španej doline. Pre potreby hút sa tu pálilo bukové drevo na drevené uhlie. S postupným úpadkom banskej ťažby osada začala strácať na význame a výrazne sa menil jej charakter. Po zániku huty v r. 1560 už prevládalo poľnohospodárstvo-valašská kolonizácia s chovom oviec a rožného statku. 2V roku 1625  sa v likavskom urbári objavuje Nižná a Stredná Revúca pod názvom Hričkov (10 dvorov a 16 rodín). Skoro o polstoročie neskôr (1671) sa zmieňuje Veľký i Malý Hričkov (Vyšná Revúca), čím sa definitívne spojili tri osady neskôr už s názvom Tri Revúce (Revúca, Veľká a Malá Revúca) pod jedným zemepánom. Obyvatelia L. Revúc boli odpradávna známi chovom oviec a rožného statku. Neľahká práca pastierov a zvláštne podmienky podnietili vznik pozoruhodnej ľudovej kultúry, ktorá sa zachovala v takmer nedotknutej podobe až dodnes (Ovenálie). Najvýznamnejšou historickou stavbou obce je barokovo-klasicistický rímsko- katolícky kostol postavený v r. 1819, na mieste pôvodného dreveného kostola z roku 1694, ktorý charakterizuje samostatnú viac ako 200-ročnú farnosť, zriadenú r. 1772, patriacu do Spišskej diecézy. Revúckou dolinou viedla stará kráľovská cesta dobudovaná v 18. storočí z poľského Krakova cez Liptov a Šturec do Banskej Bystrice a ďalej na juh do Pešti. Revúčania boli vychýrení povozníci, ktorí s vozmi chodievali do všetkých miest Uhorska. Ich služby využívali aj liptovskí murári a oravskí pláteníci. Revúčania sa neskoršie živili i najímaním svojich koní na prekonanie kľukatého stúpania cez Šturec. Výstavba novej cesty z Ružomberka do Banskej Bystrice cez Donovaly a neskôr vybudovanie Košicko-bohumínskej železničnej trate ako aj úzkokoľajnej lokálky z Ružomberka do Korytnice v r. 1905 úplne odbúrali túto zárobkovú príležitosť Revúčanov. Krízové roky koncom 19. a začiatkom 20. storočia zapríčinili v Liptovských Revúcach vysťahovalectvo, ktoré v čase veľkej hospodárskej krízy nadobudlo masový charakter. Revúčania pracovali v maďarských uhoľných baniach, neskôr chodili až do Nemecka, Francúzska a Belgicka. Poslední vysťahovalci končili svoju púť za prácou až za oceánom, v Amerike, najčastejšie v baniach Pennsylvánie a Kanady. Počas 2. svetovej vojny a po vypuknutí SNP pomáhali Revúčania partizánom. Obec bola dôležitou zásobovacou trasou povstalcov. L. Revúce boli bombardované a obsadené fašistami. 4. apríla 1945 obec oslobodili jednotky Červenej armády.  V 50-tych rokoch došlo v dôsledku industrializácie Slovenska aj k rozvoju obce vybudovaním inžinierskych sietí. Revúčania sa zamestnávali najmä v podnikoch Ružomberka, v Liptovskom Mikuláši a Banskej Bystrici. Jedinou pracovnou príležitosťou v L. Revúcach bola práca na JRD. Po oneskorenej kolektivizácii poľnohospodárstva až v roku 1972 bola vybudovaná moderná ovčia farma, jedna z najväčších na Slovensku. Začiatkom leta 1983 sa konali oslavy 750. výročia prvej zmienky o obci (občine Revúca), v rámci ktorých prebehlo niekoľko desiatok kultúrno-spoločenských akcií (folklórne súbory, divadlo, svadobný sprievod, výstavy ľudového, rezbárskeho, tkáčskeho umenia).  V 80-tych rokoch pokročilo budovanie ďalších významných zariadení prinášajúcich nové pracovné príležitosti - výstavba kultúrneho domu, obecného úradu a knižnice (1974), dobudovanie vodovodu, modernej 14-triednej základnej školy s komplexným vybavením (1972). V doline pod Rakytovom vznikla po r. 1972 nová bytová zástavba. Postavilo sa nové nákupné stredisko, škôlka, požiarne zbrojnice, rekreačno-ubytovacie zariadenie a lyžiarsky vlek (1500 m) v Nižnej Revúcej.