Oslobodenie obce Liptoské Revúce

V dnešnej dobe žije čoraz menej priamych účastníkov bojov, a tí čo prežili nám o tom vypovedali svoje spomienky:

Dominik Praženica (94. Ročný):
„27. marca sme sa stretli v Liptovskej Osade s Nemcami a armádou. Nemci poslali tank Tiger z Ružomberka do Lipt. Osady ku pošte. Zastávka zhorela, lebo z tanku pustili zápalné strely. Nemci mali ostreľovať každého desiateho občana. My sme šli po výzbroj do bunkra. Kapitán bol zranený Časť ustúpila do Korytnice a druhá časť do Revúc. Do Veľkého piatku sme prenocovali v senníkoch. Nemci boli ubytovaní po domoch, napr. u Ondreja Rossu , teraz Krištofa Maroša. A keď boli biele plachty po plotoch, sme vedeli, že je čistý vzduch, že tu nie sú Nemci.“
Z rozprávania tety Zuzky Gazdaricovej /Tomčíkovie, 85.  Roč./ sa dozvedajú: „Boli to ťažké časy, čo si ja pamätám. Prišli bombardovať aj lietadlá, lietali ponad domy, ja som mala vtedy 14 rokov. V dedine boli Vlasovci, boli to Nemci, ktorí prišli do domov, či tú nie sú partizáni a aj my sme sa báli o svoj život. Mnohí aj naši odišli, lebo sa báli Hitlera, ktorý si chcel podmaniť celý svet. Nebál sa ani pána Boha.“ „Ženy nosili partizánom jedlo a oblečenie, ale iba tie, ktoré mali okolo 18 rokov. Nosilo sa až na Ploskú, aby nezahynuli od hladu. Dievky, ktoré to nosili, vyberal richtár, mňa nevybral, lebo som chodila ešte do školy.“
Ďalší priamy účastník SNP z našej obce, Karol Korček, ktorý už síce zomrel, ale na besede so  žiakmi  povedal: „ Nemci začali chodiť po domoch a vyháňať ľudí. Všetci museli prisahať, že budú partizánov hlásiť Nemcom. V prípade, ak Revúčania nechceli prezradiť, kde sa ukrývajú partizáni, tak ich zajali. Počas bojov trpeli aj obyčajní ľudia. Jeden Nemec zabil omylom človeka z Lipt. Revúc. Zúčastnil sa aj jeho pohrebu, na ktorom veľmi plakal.“
Revúčania v tých ťažkých skúškach pri obrane vlasti proti nacistickým okupantom v boji sa držali čestne a hrdinsky. Liptovské Revúce získali za svoju protifašistickú činnosť v SNP vyznamenanie Rád Červenej hviezdy.